23. 1. 2011

Smile while you drown



Ako rieka ktorá vysychá
sledujem mesačnú púť
pohľadom upretým k oblohe
z miesta neviem sa hnúť

Prach sa do cesty postavil
všetky stopy sa stratili
svet sa pre mňa už zastavil
za mnou vlci si zavyli

Hviezdy už dávno nevidno
smogom ich všetky zakryli
sloboda v blato zmenená
tváre nám hyzdia paškvily

Svet sa ťa cez bedňu dotýka
no dotyky ľudí sa stratili
ako sa mám vyznať k niečomu
čo štúdiá dávno zabili?

Mám po krk tých anjelov obludných!
ktoré ti krásu ukradnúť by chceli
mám po krk tých hrdinov ozrutných!
čo s potkanmi spávajú v cieli

Kam pohnem sa vydím
svoj odraz v mesiaci
krčí svojim tichom mohutným
O strachu z bolesti
a bolesti strachu
Zmietnutý z mysli povetrím

Koľkáty krát?


18. 1. 2011

My Mask

I wear the Mask that grins and lies
It hides my cheeks and shades my eyes
This debt I pay to human guile
With torn and bleeding heart I smile

Why should the world be over-wise
In counting all my fears and sighs?
Nay, let them only see me, while
I wear the Mask with fear and style!

17. 1. 2011

Vo mne Drahá

Through the woods a girl came sadly
Something broken in her chest
She had dared to love another
Alas, no better than the rest

Up my path a girl came sadly
Something opened up my doors
I longed to stop her bleeding heart
So I drew her to my shores

Those you trust will hurt you badly
Something now I'm sure you see
Drown your tears in me my dear
As you drown, my dear, in me.

Úpadok

Hovorí sa, že človek si zvykne aj na šibenicu.
Človek si zvykne aj na horšie veci ako šibenica...Kedysi, keď si ma prvýkrát požiadala....vlastne, keď si mi prvýkrát rozkázala, aby som to pre teba urobil, nevedel som čo mám robiť. Chcelo sa mi vracať. Chcelo sa mi plakať. Chcelo sa mi kričať. Všetko len nie niečo tak....iné ako ty. Ty si predsa dokonalá a toto je tak....tak...zlé. Zaváhal som a ty si sa usmiala. Bolo to ako facka od sna aby som sa prebral z reality. Bolo to hrozné, horšie ako keď si ma vtedy nechala čakať ťa celú noc na daždi po tme za mestom. Každý meter som tŕpol či ma nezastavia...či sa neprezradím...či ma od teba neodvlečú v reťaziach...
Po čase sa to stalo omnoho ľahšie...ako keby som sa ustálil do rutiny. Bolo to vlastne až pateticky jednoduché: vyzdvihni to, nalož do auta, jazdi predpisovo, vylož v práci a vhoď do spalovača.
Potom len čakaj. Prvýkrát ma napínalo keď som počúval ako to praská a syčí - stále som musel myslieť na tvoj hlas, tvoje sladké slová ktoré ma hladili po duši...
Kosti vždy zabrali najdlhšie, niekedy som ich musel popostrkovať alebo rozbiť na kúsky. Povedala si že nič nesmie ostať. Ja si svoju prácu odrobím...a myslím že mi to celkom ide...