17. 1. 2011

Úpadok

Hovorí sa, že človek si zvykne aj na šibenicu.
Človek si zvykne aj na horšie veci ako šibenica...Kedysi, keď si ma prvýkrát požiadala....vlastne, keď si mi prvýkrát rozkázala, aby som to pre teba urobil, nevedel som čo mám robiť. Chcelo sa mi vracať. Chcelo sa mi plakať. Chcelo sa mi kričať. Všetko len nie niečo tak....iné ako ty. Ty si predsa dokonalá a toto je tak....tak...zlé. Zaváhal som a ty si sa usmiala. Bolo to ako facka od sna aby som sa prebral z reality. Bolo to hrozné, horšie ako keď si ma vtedy nechala čakať ťa celú noc na daždi po tme za mestom. Každý meter som tŕpol či ma nezastavia...či sa neprezradím...či ma od teba neodvlečú v reťaziach...
Po čase sa to stalo omnoho ľahšie...ako keby som sa ustálil do rutiny. Bolo to vlastne až pateticky jednoduché: vyzdvihni to, nalož do auta, jazdi predpisovo, vylož v práci a vhoď do spalovača.
Potom len čakaj. Prvýkrát ma napínalo keď som počúval ako to praská a syčí - stále som musel myslieť na tvoj hlas, tvoje sladké slová ktoré ma hladili po duši...
Kosti vždy zabrali najdlhšie, niekedy som ich musel popostrkovať alebo rozbiť na kúsky. Povedala si že nič nesmie ostať. Ja si svoju prácu odrobím...a myslím že mi to celkom ide...

Žádné komentáře: