Prvýkrát keď som ju uvidel, sedela pri budove ktorá sa volá Pokrok...akoby sa mi Tarantino snažil vraziť trochu svojej skrytej irónie do života aj tak preplneného cynizmom...
Sedela tam s jedným z kráľov mesta ktoré nemá kráľov...mala na tvári ten svoj rozkošný úsmev a topánky ako z presne toho druhu porna ktoré milujem...vtedy som ešte nevedel že oboje mi raz bude kradnúť spánok. Bohu Podobný mi povedal že to je Žena z Ríma...netrvalo dlho a zistil som že je v mnohých veciach ako ja keď som ešte nepoznal Kráľa.
Ako ľudia sa môžeme na svet pozerať len ľudskými očami, ale sú aj iné oči...napríklad oči blázna.
Poznám tie oči, každé ráno ich vidím v zrkadle...Kráľ im hovorí Shifty eye. Ona ich mala.
Ďalšia stratená duša prechádzajúca sa po meste v ktorom nevidno hviezdy, premýšľajúc na moste či by si skokom dole svoje problémy vyriešila, alebo ich iba rozmnožila.
Pútnik v dunách nepochopenia, v púšti samoty prahnúca po oáze ľudského tepla - nikdy ho nedostanúc pretože pery má príliš vysušené na to, aby sa napila.
Ubližuje sebe, ubližuje ľudom okolo...nefalšovaný čistý cit...bolesť, láska, nadchýnanie sa krásou, sebadeštruktívna a skľučujúca nenávisť k samej sebe...ešte to nevedela ale bola hedonista čakajúc ako ja vtedy v slzách, utopený v alkohole na svetlo na konci tunelu...na niečo alebo niekoho kto ho posunie daľej alebo späť, na miesto, kde to konečne do seba zapadne a začne dávať konečne zmysel.
Labyrint jej duše je nekonečný...nie ako u tých plastikových bábik ktoré znečisťujú celý svet, každý deň nové zákutie - intenzívne, pateticky rozkošné...človek si nemôže pomôcť aby sa nedostal k jej blízkosti a nepocítil aspoň časť tej nespútanej intenzity ktorú sama nedokáže vystáť....
Musím už ísť...dúfam že nabudúce keď tu budem písať ako Víťaz už to bude óda na lásku ktorá je opätovaná...nie na zamilovanosť o ktorej objekt nemá ponatia...
