Koniec večnosti?

Nie si tu...ale čo už...nebola si tu nikdy, hlavne keď som ťa potreboval. Karol mal pravdu...musím sa pohnúť ďalej...neviem prečo ti to píšem, asi aby som sa cítil že jedna veľmi veľmi dlhá kapitola v mojom živote sa skončila...Mal som veľa ilúzií a vždy keď už boli skoro preč, spolu s poslednou iskierkou nádeje, tak si prišla a povedala alebo spravila niečo, čo ich udržalo pri živote...tá ilúzia mi dávala silu ísť stále ďalej, nádej že raz sa dočkám. že raz príde tá doba. Ilúzia sa však nikdy nezmení na skutočnosť ale nádej vydrží naveky. Nie som zodpovedný za šťastie iných a to som si uvedomil až dnes. Bolo to ťažké...posledných pár rokov. A dnes, keď si mi povedala tých pár, možno bezvýznamných slov v tom vchode, došlo mi že ma nepoznáš ani trochu...Áno, určite by som dokázal sa pokúšať celý život, a aj by som chcel...ale Karol hovorí že aj keby sa mi to možno raz podarilo nebol by som šťastný. To že sa stále snažím a stále to pokazím a stále mi dáš znovu a znovu nádej na to, aby som to skúšal ďalej je asi to jediné o čo mi ide. Možno to ani nie je láska...len masochizmus...možno...neviem...poznám ju len od teba, takže nemôžem porovnávať. Ten pocit je intenzívny ale nie je opodstatnený. Je to len ilúzia. Pravdepodobne robím chybu, že sa ťa snažím v duchu zbaviť, ale s Karolovou pomocou som sa zbavil všetkého na čom mi záleží a teraz nemám čo stratiť ... a som šťastný. Si jediná ktorá zostáva na tomto úžasnom a krutom svete, na ktorej mi záleží a ty si jediná čo ma vie spraviť nešťastným. Som ako Matkinov Mystik. Viem PRESNE s kým by som bol šťastný do konca života ale nikdy ho nebudem mať...a ako dopadol? Tak ja dopadnúť nechcem. Myslel som že šťastie príde ak budeš šťastná ty, tak som robil všetko preto aby to tak bolo a zdalo sa mi, že sa mi to darí...ale len zdalo, nie si s ním štastná, aj tak toho nebolo veľa, čo som mohol urobiť...možno. Možno som toho mal spraviť viac...možno...Hádam som sa mal snažiť viac...hádam. Snáď som mal spraviť svoj krok skorej, keď si ho ešte nepoznala...snáď...snáď to budem ľutovať do konca života...snáď...ale som aký som a stojím si za každým rozhodnutím ktoré urobím, aj keď nebolo najlepšie. Zostane tam po tebe diera...veľká diera, snáď sa mi ju podarí niekým alebo niečím zaplniť...snáď...Nikdy som ti (nahlas) nepovedal „Láska moja“ ale vždy si ňou bola. Za všetko to trápenie som ti vďačný, ukázalo mi silu ľudského citu, dovtedy som na neho neveril, lebo som ho ani nemal. Nepraj mi šťastie, nebudem ho mať. Nedávaj mi ľútosť, nepotrebujem ju. Neprejavuj nenávisť, nezaslúžim si ju. Malá časť vo mne dnes zomrela, ale ako povedal Karol...“To bola tá slabá časť...Teraz si silnejší“ Možno má pravdu...Možno...nič nie je isté...len to že ťa ľúbim, a musím prestať pretože ti mňa nikdy nebudeš. A to ničí mňa, aj Karola. A keď nie kvôli mne, tak to musím skúsiť kvôli nemu.

Prečo jej to napriek Karolovim radám nepošlem?