Poviem Ti Príbeh

Volám sa Viktor. Nie som nikto veľký ani dôležitý. Som len človek ako každý iný. Človek ako ty. Chcem ti povedať príbeh, ako som stretol človeka. V živote som bol už veľa vecí - brat, študent, kuriér, priateľ, kuchár, programátor... tento pondelok som bol ale niečo, čo tak často nikto z nás nebýva (určite menej, ako by sa patrilo).
Bol som demonštrant.

Bol som na proteste proti vymenovaniu Pellegriniho vlády v Bratiske.

Nechcem ti hovoriť, prečo si tam ne/mal prísť, čo a ako ne/podpísať, alebo čo by si si mal o tomto všetkom, čo sa tu deje, myslieť – verím, že už na to máš aj tak vlastný názor.

Tak ako veľa iných som sa minulý štvrtok cítil strašne zradený keď ohlásili Pochod za Slušné Slovensko za zrušený. Bol som na každom jednom, a Ten elán, pocit spojenia s niečím väčším ako ja, či už to je Dav/Národ/Hnutie/Ľudstvo a pocit moci a nádeje "Hej! Toto je ono! Ten bod keď sa to všetko otočí a svet bude konečne dávať zmysel!"

...Tak ten pocit praskol.

Na udalosti na fb sa celý deň ľudia dušovali, ako tam idú robiť bordel a neodídu kým nepríde výsledok. Aký sú rezolútni. Ako sú naštvani. Presne ako ja. Tak som si zobral rúčku z mopu, naštval tým máti, spravil z krabice z modrého kontajnera transparent a išiel pred Národnú Radu.

Tam ma čakalo 2 tisíc ľudí. A moje sklamanie že ich je tak málo.

Boli sláky. Bola Táňa s listom. Boli heslá a príbeh o Jankovskej a mafii. A potom to skončilo a ja som sa s mojím mopom postavil pred Národnú radu. Všetci tí hrdinovia z fejsu sa začali vytrácať. A zrazu nás bolo 100. Potom 10. Potom odišla aj tá babenka zo Zlatých Moraviec. A ja som tam ostal sám.

Na transparente som mal : "79 Vlastizradcov vs. 1 Slovensko", ale nebolo to velmi vidieť, lebo som nemal čiernu fixku. Len Farebné.

Policajti mi povedali, že ak mám transparent, musím stáť aspoň 50 metrov od parlamentu. Asi som bol prílišná hrozba pre Národnú bezpečnosť.

Tak som stál. Sám. Pri betónových kockách a bola mi zima. Hodinu. Dve. Tri. Ešte na začiatku som stratil rukavicu. Tak som si tú jednu vymieňal z ruky na ruku a strkal si tú holú pod pazuchu. Triasol som sa jak osika a chveli sa mi pery.

Tak tu si teda: "79 Vlasti-zradcov a 1 Viktor".

Vlastne klamem. Nestál som tam sám. Bol tam so mnou aj jeden hlas. Ten v mojej hlave. "Si debil, ani ťa tu nikto nevidí"
"Si jak tí týpci, čo stoja sami s transparentom pred prezidentským palácom a všímajú si ich len turisti."
"Čo tu robíš?"
"Nič nezmeníš, si úbohý a masochista"
"Vzdaj to. Na čo sa tu hráš?"
"Všetkým okrem teba to už došlo, poďme domov - zajtra ideš do roboty" a tak...

Nechcel som. Nevedel som to. Stále mi to nejde prijať. Ako keby keď odídem, zabijem v sebe tú poslednú iskričku nádeje že to skončilo a im to prejde.

Ani neviem odkiaľ prišla. Zrazu tam stála, triasla sa od tej zimy a cez drkotajúce zuby sa na mňa usmievala. Pekná, videl som ju už predtým v dave, ešte za svetla. Asi novinárka.

"Ty tu ešte stále stojíš?" - spýtala sa ma s mixom údivu a starosti.
"Hej" - šepol som s fialovou hubou.
"Koľko tu chceš ešte stáť?"
"Koľko bude treba..."

Schúlila sa do kabátu a kývla hlavou smerom k Rade.
"Nechceš ísť aspoň na čaj? Poď, veď tu zamrzneš."
Nechcel som ísť - chcel som tam stáť a hypnotizovať budovu, ako keby to vedelo dačomu pomôcť. Chcel som sa pozerať na chrbty tých grázlov, a priať im všetkým rakovinu. Ako chodia okolo mňa od hradu do roboty. Paška. Blaha. Žitňanská.

Ale bolo mi zima a som len človek.

Išiel som.

"Inak ja som Viktor."

"Ahoj, ja som Jana."

Bola tam teplo jak na pláži. Skrehnutými rukami som si dal na mikinu odznak, čo mi podal ujo na vrátnici. Nechcel som ísť dovnútra ďalej jak vestibul. Nemal som kam odložiť transparent a chceli ma lustrovať - a vôbec. Moje miesto je vonku. Tým že som vôbec tu, protest vlastne skončil...

"Tak ja ti ho teda donesiem sem, počkaj."

Odišla. Bolo mi divno. Nikdy som tu nebol, aj keď som to tu často videl v telke. Svetlo. Teplo. Maníci v modrých uniformách stojaci v pozore. Pred schodami poloblúk novinárov, pred ktorými niekto hundral. Prišla späť s čajom. Citrónovým. Klopkala s ním na vysokých opätkoch, ako keby jej to tu patrilo, čo bolo samo o sebe heroický výkon.

Pálil ma na prstoch a pomaly sa mi do nich vracal cit. Definitívne top 10 vecí čo som kedy pil.

"To je kapitán?" pohol som bradou smerom k novinárom.
"Jo..." uchechtla sa, "Kapitán..."

"Nevedel som, čo mám povedať. Stáli sme tam, pri drevenom pulte,
ujo vrátnik pozeral live prenos z rozpravy a ja som si bolestivo uvedomoval, ako sem nepatrím.
„Hodia nás zas do Žumpy?“ spýtal som, čumiac do blba.
„Vyzerá to už tak.“
To sa vážne nenájdu štyria z nich, čo majú svedomie? Veď aj z Gomory zdrhli Lót, jeho žena a dve decká…"
Dvihla na mňa obočím. Neviem, či si myslela, že som naivný alebo zblbnutý. Horeli mi líca.
"Koľko máš rokov?"
"26"
"Fakt? Vyzeráš na 22"
"...lebo...som sa oholil?"

Zazvonil jej telefón. Nechcel som to počúvať - ale nemal som kam ísť. "Hej ešte sme tu... neviem... neviem kedy, ešte to naťahujú..." Asi jej decká. Popravde, nevyzerala že nejaké má. "Nie, nejedzte to v posteli, pekne jedzte pri stole... určite prídem ok? Paráda, papa."

Dopil som čaj. "Díky moc. Fakt mi to pomohlo."
"Za málo.“
Nevedel som, čo povedať.

Gro môjho života som cynické hovado... a tu stojím a som už úplne namäkko. Možno to bolo podchladením, možno pocitom zlyhania, možno umierajúcou nádejou na lepšie zajtra…No strašne ma to dojalo. To všetko. To maličké, ľudské gesto na pozadí toho obludného divadla. Keď ťa nikto nevidí, lebo si len človiečik a tu sa rozhoduje o štátoch, a teba si niekto všimne a uzná tvoju ľudskosť. To všetko som cítil a chcel povedať...ale nevedel som ako.

Nie...za veľa. Ani nevieš jak moc." Chcel som si ten moment nejak...zachytiť. Zapamätať čo sa mi dialo…"Odfotíš sa so mnou?“
„Jasné, daj!"

Spravil som fotku. Stáli sme tam a počúvali kontinuálnu verbálnu hnačku predsedu náhodnej vady.

Otočila sa na vrátnika: "Viete prosím, kedy budem v rozprave?“
"Každú chvíľu pani poslankyňa.“
"Rád som ťa poznal, Jana.“
"Aj ja teba Viktor. Musím už ísť."
"Ahoj...“

A išla preč.

Teraz viem, že išla prehrať tak, aby to iný nevzdali. Ja som išiel zase von. Pozerať sa z prvej rady, ako Slovensko po krátkom vzoprení zas padá na papulu. Ako 81 hyjen za prachy zavrie oči pred vraždou dvoch mladých ľudí. Ako sa volajú oni, a ako sa volá ona, som zistil až na druhý deň... Ale tá noc pri mne zostala. A zostane. Lebo teraz už viem. Lebo teraz, keď mi nabudúce niekto povie: „A šak sú šeci rovnaki“, alebo „Ale veď sú všetci taký isti“, môžem mu pozrieť rovno do očí a povedať: „Nie. Nie všetci.”

Nie všetci.

Volala sa Jana Cigániková

A v tú noc som stretol veľa politikov, ale len jedného človeka.

www.poviemtipribeh.online

It takes all kinds

My taste in music lacks direction.
Honestly, I cant think of any kind of music that has a soul (effort put into it by the makers) that I do not like! From Prodigy to Edith Piaf, I just enjoy almost anything they put on.
Is anyone else out there like me? Or do you have a style you prefer? Post some bands you like if you have 'em!

Anyways
Yesterday, as I was on my way to rehersal Ive met 2 of my old time buddies. They were on there way to a concert so after my stuff I went to check it - much to my pleasant surprise, it was a Death Core night :D
What is Death Core you ask?




I admit, it is an acquired taste, but you dont know whatcha missin when you get thrown around in a Mosh Pit. Some pretty good local bands pulled out some heavy duty stuff - my neck is still sore from all the head banging :D
Have you ever been to such an event? Do you like Moshing?
I couldnt have gotten enough of it - I just dropped dead exhausted at the break of dawn and woke up with the kind of munchies that cause a Zombie Holocaust!

Appriciating feedback

Nostalgia attack!!

With bony hands I hold my partner
On soulless feet we cross the floor
The music stops as if to answer
An empty knocking at the door
It seems his skin was sweet as mango
When last I held him to my breast
But now we dance this grim fandango
And will four years before we rest


Can you guess the game?
No Google!

Smile while you drown

Ako rieka ktorá vysychá
sledujem mesačnú púť
pohľadom upretým k oblohe
z miesta neviem sa hnúť

Prach sa do cesty postavil
všetky stopy sa stratili
svet sa pre mňa už zastavil
za mnou vlci si zavyli

Hviezdy už dávno nevidno
smogom ich všetky zakryli
sloboda v blato zmenená
tváre nám hyzdia paškvily

Svet sa ťa cez bedňu dotýka
no dotyky ľudí sa stratili
ako sa mám vyznať k niečomu
čo štúdiá dávno zabili?

Mám po krk tých anjelov obludných!
ktoré ti krásu ukradnúť by chceli
mám po krk tých hrdinov ozrutných!
čo s potkanmi spávajú v cieli

Kam pohnem sa vydím
svoj odraz v mesiaci
kričí svojim tichom mohutným
O strachu z bolesti
a bolesti strachu
Zmietnutý z mysli povetrím

My Mask

I wear the Mask that grins and lies
It hides my cheeks and shades my eyes
This debt I pay to human guile
With torn and bleeding heart I smile

Why should the world be over-wise
In counting all my fears and sighs?
Nay, let them only see me, while
I wear the Mask with fear and style!

Vo mne Drahá

Through the woods a girl came sadly
Something broken in her chest
She had dared to love another
Alas, no better than the rest

Up my path a girl came sadly
Something opened up my doors
I longed to stop her bleeding heart
So I drew her to my shores

Those you trust will hurt you badly
Something now I'm sure you see
Drown your tears in me my dear
As you drown, my dear, in me.

Úpadok

Hovorí sa, že človek si zvykne aj na šibenicu.
Človek si zvykne aj na horšie veci ako šibenica...Kedysi, keď si ma prvýkrát požiadala....vlastne, keď si mi prvýkrát rozkázala, aby som to pre teba urobil, nevedel som čo mám robiť. Chcelo sa mi vracať. Chcelo sa mi plakať. Chcelo sa mi kričať. Všetko len nie niečo tak....iné ako ty. Ty si predsa dokonalá a toto je tak....tak...zlé. Zaváhal som a ty si sa usmiala. Bolo to ako facka od sna aby som sa prebral z reality. Bolo to hrozné, horšie ako keď si ma vtedy nechala čakať ťa celú noc na daždi po tme za mestom. Každý meter som tŕpol či ma nezastavia...či sa neprezradím...či ma od teba neodvlečú v reťaziach...
Po čase sa to stalo omnoho ľahšie...ako keby som sa ustálil do rutiny. Bolo to vlastne až pateticky jednoduché: vyzdvihni to, nalož do auta, jazdi predpisovo, vylož v práci a vhoď do spalovača.
Potom len čakaj. Prvýkrát ma napínalo keď som počúval ako to praská a syčí - stále som musel myslieť na tvoj hlas, tvoje sladké slová ktoré ma hladili po duši...
Kosti vždy zabrali najdlhšie, niekedy som ich musel popostrkovať alebo rozbiť na kúsky. Povedala si že nič nesmie ostať. Ja si svoju prácu odrobím...a myslím že mi to celkom ide...

Odpoveď

Pálivý oheň v jeho žilách
znova raz holka prebudila
a ako to raz z ohňom býva
voda ho zo sveta vždycky zmýva

Dala mu nádej
svitol mu deň
len na to aby
zas zašiel len

Môžeš chcieť utiecť
pred tým čo čo ťa trápi
no to pred čím bežíš
sa vždy k tebe vráti


Nechel od nej hriech
chcel iba dve slová
aj keď vtedy vedel
aká pravda je holá

Aspoň na malú chíľu
len na okamih
chel pocítiť ako
mu zrýchli sa dych

A ak aj beznádej tou cenou bola
za krátych vzdych - za tie dve slová
zaplatil rád
a zaplatí znova
aj keď vždy vie
že peklo ho volá

On spravil blázna
zo samého seba
za to že myslel si
že dotkne sa neba

Až keď ho zasiahla
tá pravda celá
zbadal že láska
je zas príliš smelá

Vedel to dávno
žil v krutej lži
keď klamal sám seba
nádejou vždy

Spravte to niekto, kto vie kresliť...

Dostal som nápad na grafit...

Dva vagóny v metre alebo na vlakoch
Ked budú posledný v jednej súprave a ktorýkoľvek v druhej tak, aby stáli jeden pred druhým s pohľadu od nástupišťa - vtedy treba nasprejovať dve polovice srdca alebo dvoch zaľúbených. Na jeden vagón jednu polovicu, na druhý druhú...
Iba dva správne vagóny a iba vo správny moment búdu tak, aby boli polovice spolu a aj to iba na chvíľu, kým sa znova nepohnú....
Všetci budú vidieť tie dve polovice ale spolu, tak aby tvorili komplet ich možno neuvida nikdy...

Obrázok nesúvisí, je len kúl...

Lonesome town - Osamelé mesto

There's a place where lovers go - je miesto kam zaľúbený chodia
To cry their troubles away - aby vyplakaly čo ich trápi
And they call it Lonesome Town - hovoria mu osamelé mesto
Where the broken hearts stay - kde žijú zlomené srdica

You can buy a dream or two - môžeš si kúpiť sen či dva
To last you all through the years - čo vydržia ti celé roky
And the only price you pay - a jediná cena ktorú zaplatíš
Is a heart full of tears - je srdce plné sĺz

Goin' down to lonesome town - odchádzam do osamelého mesta
Where the broken hearts stay - kde žijú zlomené srdcia
Goin' down to lonesome town - idem do osamelého mesta
To cry my troubles away - vyplakať čo ma trápi

In the town of broken dreams - v meste zlomených snov
The streets are filled with regret - ulice sú plné ľútosti
Maybe down in lonesome town - možno že v osamelom meste
I can learn to forget - naučím sa zabúdať

Maybe down in lonesome town - možnože v osamelom meste
I can learn to forget - naučím sa zabudnúť

A tak to znova začína...

Prvýkrát keď som ju uvidel, sedela pri budove ktorá sa volá Pokrok...akoby sa mi Tarantino snažil vraziť trochu svojej skrytej irónie do života aj tak preplneného cynizmom...
Sedela tam s jedným z kráľov mesta ktoré nemá kráľov...mala na tvári ten svoj rozkošný úsmev a topánky ako z presne toho druhu porna ktoré milujem...vtedy som ešte nevedel že oboje mi raz bude kradnúť spánok. Bohu Podobný mi povedal že to je Žena z Ríma...netrvalo dlho a zistil som že je v mnohých veciach ako ja keď som ešte nepoznal Kráľa.
Ako ľudia sa môžeme na svet pozerať len ľudskými očami, ale sú aj iné oči...napríklad oči blázna.
Poznám tie oči, každé ráno ich vidím v zrkadle...Kráľ im hovorí Shifty eye. Ona ich mala.
Ďalšia stratená duša prechádzajúca sa po meste v ktorom nevidno hviezdy, premýšľajúc na moste či by si skokom dole svoje problémy vyriešila, alebo ich iba rozmnožila.
Pútnik v dunách nepochopenia, v púšti samoty prahnúca po oáze ľudského tepla - nikdy ho nedostanúc pretože pery má príliš vysušené na to, aby sa napila.
Ubližuje sebe, ubližuje ľudom okolo...nefalšovaný čistý cit...bolesť, láska, nadchýnanie sa krásou, sebadeštruktívna a skľučujúca nenávisť k samej sebe...ešte to nevedela ale bola hedonista čakajúc ako ja vtedy v slzách, utopený v alkohole na svetlo na konci tunelu...na niečo alebo niekoho kto ho posunie daľej alebo späť, na miesto, kde to konečne do seba zapadne a začne dávať konečne zmysel.
Labyrint jej duše je nekonečný...nie ako u tých plastikových bábik ktoré znečisťujú celý svet, každý deň nové zákutie - intenzívne, pateticky rozkošné...človek si nemôže pomôcť aby sa nedostal k jej blízkosti a nepocítil aspoň časť tej nespútanej intenzity ktorú sama nedokáže vystáť....
Musím už ísť...dúfam že nabudúce keď tu budem písať ako Víťaz už to bude óda na lásku ktorá je opätovaná...nie na zamilovanosť o ktorej objekt nemá ponatia...

My mind is chaos but chaos is not my mind...

Found in the deeper parts of the web:


Drugs, pornography, and the devouring of the products of human creativity have become my vices. I feel the tug on my strings when it is time to fulfill the urge, fuel the machine. I am so tired of answering these voices, these urges beyond my superfluous addictions. The simple things, like eating, sleeping, on occasion even the chore of breathing borders on tedious and tremendous. To be charitable, I should commit suicide, to take myself out of the world, stop using resources, stop shitting, stop complaining. But fuck that, butt-fuck that.

I've hated the world for so long now that I don't want to leave it. I want to destroy it, or at least watch everyone else do it. I feel like there is no way I could ever love the world again...

I can't even bring myself to be creative anymore, it is like the world burns every piece of me up and inhales the soul-smoke. I am left a hollow husk, as burnt and dead as a corpse of a bird rotting in the midday sun by the road, hit by a car as it was trying to fly through the road. I can't ever bring my charred heart to beat again, I swear! Never to the beat of this world, never will I feel its pulse and bleed its blood! My blood runs black as the ashes that fall around me, staining anyone that gets too close. I am by no means crazy, but is the rest of the world? FUCK yes! So to be judged by their standards puts me on the minority end of things, and in that right I am labeled crazy, because MY beliefs do not fit the structure! I SAY FUCK YOU, YOU HAVE NO BELIEFS!

I sit in horror whenever I am exposed to the world outside that witch I have made for myself. I wonder what it is inside these people that make them act that way. I wonder if they could learn to be better, and smart. I wonder if it is better to educate them and try your hardest to bring the dark into the light, or is it better to leave them in the shadows forever, and only placate their blind desires? Only the men in power control those decisions, and I am not one of them. It would appear they have sworn the world at large to darkness, concealing true knowledge behind a blanket of lies and government, movies from Hollywood, false history, sitcoms and genocide. Fuck that, you can see the light of day, you can see what is real. Don't engage the sun in prayer, study it and apply the science of the stars to everyday logic and reasoning. The true balance would show itself if you put the bigger picture on the scale. No God, No King...only Man...

The Question

Otázka tá neznie

či milovať či nie

Tá je celkom iná

ľudskému zraku skrytá

Mám sa znova krásne ničiť

a len sebe lásku žičiť

či zahorieť vášňou

a spraviť dievča šťastnou?
mať len ideál, sen
či okúsiť vôňu žien?

poradiť mi teraz smieš

vedz však skôr jak odpovieš

že dvom viem lásku sľúbiť

ale iba jednu ľúbiť.

Kennedy a Lincoln

Abraham Lincoln bol zvoleny do kongresu 1846
John F. Kennedy bol zvoleny do kongresu 1946
A.L. bol zvoleny za prezidenta 1860
J.F.K. bol zvoleny 1960
Obaja bojovali za občianske práva
Obajoch ženy stratili deti kým žili v Bielom Dome
Obaja boli zastrelený v Piatok
Obaja boli strelený do hlavy
Lincolnov sekretár sa volal Kennedy
Kennedyho sekretár sa volal Lincoln
Obaja boli zavraždený južanmi
Obaja boli nasledovaný južanmi čo sa volali Johnson
Andrew Johnson ktorý nasledoval linkolna bol narodený 1808
Lyndon Johnson ktorý nasledoval Kennedyho bol narodený 1908
John Wilkes Booth ktorý zavraždil Linkolna sa narodil 1839
Lee Harvey Oswald ktorý zabil Kennedyho sa narodil 1939
Obaja vrahovia sú známi podla ich 3 mien
Obe ich mená majú 15 písmen
Linkolna zastrelili v divadle čo sa volá Ford
Kennedyho zastrelili v aute Lincoln značky Ford
Linkol bol zastrelený v divadle a jeho vrah sa schoval v sklade
Kennedy bol zasreleny zo skladiska a jeho vrah sa schoval v divadle
Aj Bootha aj Oswalda zavraždili pred jejich súdmi

What teh hell?