Ako rieka ktorá vysychá
sledujem mesačnú púť
pohľadom upretým k oblohe
z miesta neviem sa hnúť
Prach sa do cesty postavil
všetky stopy sa stratili
svet sa pre mňa už zastavil
za mnou vlci si zavyli
Hviezdy už dávno nevidno
smogom ich všetky zakryli
sloboda v blato zmenená
tváre nám hyzdia paškvily
Svet sa ťa cez bedňu dotýka
no dotyky ľudí sa stratili
ako sa mám vyznať k niečomu
čo štúdiá dávno zabili?
Mám po krk tých anjelov obludných!
ktoré ti krásu ukradnúť by chceli
mám po krk tých hrdinov ozrutných!
čo s potkanmi spávajú v cieli
Kam pohnem sa vydím
svoj odraz v mesiaci
kričí svojim tichom mohutným
O strachu z bolesti
a bolesti strachu
Zmietnutý z mysli povetrím
Žádné komentáře:
Okomentovat