25. 8. 2009

Ani na voze...


Išiel som hodiny a hodiny...nevedel som kam, to som sa mal dozvedieť až keď tam prídem. Potreboval som len ísť...nohu pred nohu a znova, akoby som to chel všetko zo seba vychodiť. Niekde pri koľajách som začal plakať. Hambil som sa sám pred sebou. Hambil som sa pred celým svetom aj keď tam nikto široko daleko nebol...a potom som sa pustil, ten pocit prichádzal pozvoľna, ako keď ti dochádza čo sa to vlastne stalo...Išiel som a plakal, niekam, kamkoľvek len nie tu. Od rána až do večera. Prešiel som dookola okolo celého mesta. Asi 20 ľudí ma zastavilo a chceli vedieť čo mi je alebo či mi nemôžu pomôcť...kto hovorí že Slováci sú bezcitný mamrdi? V jednej chvíli v som si uvedomil že som ani nevedel že takéto zvuky dokážem vydávať...znelo to ako Tur na porážke...Vidiel som ju asi 6 krát z toho naozaj to bolo iba pri Rakete a aj to viem naisto len vďaka tomu že tam bola aj Múdrosť. Pár minút som sedel v jarku a potom som do seba nalial tri Harakiri...už viem prečo tomu hovoria tekutá odvaha. Hovoril som s ňou. Povedala že ma neľúbi. Nádej je prvým krokom na ceste ku sklamaniu?...warhammer mi očividne dal viac do života ako som si pôvodne myslel. "Ak ťa nemôžem mať len pre seba, tak s tebou nechcem mať nič"...povedal človek ktorému už dva dni nechutí jesť a nedokáže v noci zaspať čo stále myslí na jednu sketu čo ho odviedla k rieke a po tom čo mu dala asi dve minuty krasny dlhy bozk mu povedala že chce aby zostali kamaráti...mal som ju šlahnuť do ignoru kde sa len dalo, rozbiť USBčko kde mam jej fotky a ísť robiť niekam zlobu z Kráľom. Tou druhou cestou už som išiel...na tej druhej ceste to bolí tak že to ani ja nemám rád.

Žádné komentáře: